RSS
22-02-2012_06-00-2519-10-2012_01-43-0008-07-2013_10-17-2409-01-2018_02-35-40

Bezdomovec - vred spoločnosti alebo človek v núdzi? 2. časť

Pridané dňa 28 Aug 2018

Mestká polícia Nitra >>

 Preventista mestskej polície zatiaľ znovu oslovil brata bezdomovca Dušana a vysvetlil mu, čo požadoval sociálny pracovník v nemocnici. Spoločne sa dohodli, že keď sa brat vráti zo služobnej cesty, vykoná požadovaný „očistný filter“, čiže ho celého umyje, ostrihá, prezlečie do čistého oblečenia a pripraví mu všetky veci potrebné do nemocnice na hospitalizáciu. Keďže bol záchranár a noha vyzerala zle, zanedbane a zapáchala, čo v takých podmienkach, v akých bezdomovec žil, sa dalo čakať, očistil, ošetril a previazal mu aj toto zranenie. Navyše zabezpečil aj dvoch kamarátov, ktorí sľúbili bezvládneho bezdomovca pomôcť záchranárom naložiť. 

 Keď vykonal tieto úkony, hneď informoval o nich preventistu MsP a odcestoval na niekoľko dní za prácou do iného mesta. K bezdomovcovi mestská polícia privolala zdravotnú službu, kým bol bezdomovec čistý a môže ísť do nemocnice na vyšetrenie. Preventista zavolal na číslo linky 155 a dispečerke vysvetlil situáciu. Problém, okrem iného, bol aj ten, že bezdomovec nemal žiadne doklady, ani občiansky preukaz, ani kartu zdravotnej poisťovne ani iné doklady, nakoľko mu ich niekde niekto ukradol aj s inými vecami. Keď prišli záchranári, odovzdal im všetky údaje, tiež kontakt na brata, vysvetlil zdravotný a sociálny problém bezdomovca aj im a spoločne asistovali pri jeho naložení.

Pocit dobre vykonanej práce však dlho nevydržal, pretože v neskorých poobedných hodinách volal brat bezdomovca, že mu telefonovali z nemocnice, že si má prísť po brata na interné oddelenie, kde bol privezený, vyšetrený a údajne mu nič nie je. Prvá myšlienka príslušníka mestskej polície bola, čo robí bezdomovec  s gangrenóznou nohou a hlbokými dekubitmi na internom a nie na chirurgickom oddelení, ale potom si uvedomil, že nie je lekár. Po viacerých telefonátoch bolo zistené, že RZP nepochopiteľne zaniesla bezdomovca na urgentný príjem interného oddelenia a nie na chirurgiu. Brat telefonickými urgenciami a prosbami dosiahol, že bezdomovec bol prezretý a ošetrený na chirurgii, dokonca ho, keďže bol už večer, nechali cez noc hospitalizovaného. Bol informovaný, že nohu nie je potrebné bezodkladne amputovať, je možné ju zachrániť denným čistením a ošetrovaním, nie však v takých hygienických podmienkach, v ktorých je bezdomovec doteraz. Údajne riešením by bolo, keby bol umiestnený na Oddelení dlhodobo chorých v nemocnici na Zobore, kde by mu nohu pravidelne ošetrovali.
Na druhý deň bol však bezdomovec prepustený, na Zobor premiestnený nebol, dôvod tohto rozhodnutia nepoznáme. Podľa Dušanových neskorších slov ho vyniesli z budovy a on, keďže nedokázal chodiť, sa neskôr postupne doplazil k lavičke pred urgentným príjmom. Keďže je naozaj veľmi vychudnutý a slabý, nedokázal na ňu vyliezť. Po nejakom čase si ho všimol ležať na zemi pracovník SBS, ktorý sa na to nemohol pozerať a pomohol mu aspoň na lavičku. Bezdomovec Dušan tam sedel na svojich dekubitoch na drevenej lavičke bez vody, bez jedla, bez prístrešku, slnko na neho pálilo a odovzdane čakal, čo bude ďalej.
 
Vo večerných hodinách preventistovi mestskej polície opäť volal brat bezdomovca, ktorý ho o týchto skutočnostiach informoval. Keďže mestská polícia nemôže ovplyvniť rozhodnutie lekárov, preventista nevidel možnosť, ako chorému bezdomovcovi ešte pomôcť. Brat ho požiadal o spoluprácu a pýtal sa, či by bolo možné zabezpečiť prevoz bezdomovca na „jeho“ miesto, kde mal aspoň pod sebou mäkký molitan, nad hlavou prístrešok, kde na neho nesvietilo slnko ani nepršalo, mal tam svoj aký-taký pokoj. V areáli nemocnici ho podľa slov brata každý obchádzal alebo sa ho s odporom stránil, prípadne si ho ľudia fotili ako raritu.
 
V rozhodovaní príslušníka mestskej polície sa bili dva spôsoby, ako zareagovať a rozhodnúť. Buď nechať bezdomovca, nech sa ďalej trápi na tvrdej lavičke na slnku v nemocnici a možno si ho tam niekto zo zamestnancov nemocnice všimne a „niečo urobí“ alebo zabezpečí prevoz bezdomovca na jeho ležovisko pri fare a uľahčí tak kolektívnemu svedomiu nemocnice, ktorí ho už nebudú musieť obchádzať.
 
Zvíťazila hodnota pomôcť človeku v núdzi a nie taktika, ako sa bezdomovca zbaviť z verejného priestranstva. Operačný pracovník mestskej polície preto kontaktoval Zdravotnú dopravnú službu Vespa, vodič pohotovostného vozidla uviedol, že na prevoz osoby potrebuje „Povolenie na prevoz“. Príslušník mestskej polície vybavil aj toto povolenie, požiadal lekára na urgentnom príjme v nemocnici o jeho vypísanie a keď povolenie bolo pripravené, opäť kontaktoval zdravotnú dopravnú službu a požiadal o prevoz menovanej osoby. Vozidlo prišlo, bezdomovca Dušana hliadka MsP pomohla naložiť a po prevoze bol vyložený na Rímskokatolíckej farnosti Sv. Gorazda. O jeho príchode bol informovaný kaplán farnosti, ktorý prisľúbil, že bude informovať aj miestneho farára.
Brat bezdomovca Dušana, napriek veľkému sklamaniu z jeho prepustenia po pár hodinách z nemocnice, neskôr poďakoval príslušníkom mestskej polície za nadštandardný prístup pri riešení zdravotného i sociálneho problému jeho brata.            
 
Každý z nás môže vnímať celý spomínaný príbeh rôzne. Je to silne individuálne. Niekto môže byť znechutený a povedať, veď si je ten chlap na vine sám. Iste, do určitej miery by mal aj pravdu. Do tejto situácie sa dostal predovšetkým vlastným pričinením.
Niekomu môže byť vychudnutého a chorého nevládneho človeka ľúto. A niekomu to môže byť srdečne jedno.
 
Skutočnosťou však od určitej doby a  zdravotného či sociálneho stavu však bezdomovec Dušan nie je strojca svojho osudu. Stal sa ľudskou troskou, ktorá si sama nepomôže. Vzhľadom na jeho zranenie môžeme bez pátosu a preháňania povedať, že sa stal čakateľom na smrť.
 
Je už len na rozhodnutí niekoho so zvýšenou mierou empatie, aby mu poskytol či zabezpečil adekvátnu pomoc.
 
A možno je to len na tom, aby si každý poctivo urobil svoj diel práce, za ktorú je platený.
 
 
 
Späť