RSS
22-02-2012_06-00-2519-10-2012_01-43-0008-07-2013_10-17-2409-01-2018_02-35-40

Bezdomovec - vred spoločnosti alebo človek v núdzi? 1. časť

Pridané dňa 28 Aug 2018

Mestká polícia Nitra >>

 Mnohí občania nášho mesta už zrejme nie raz videli na lavičkách, trávnikoch, v kríkoch prípadne na iných miestach posedávať či ležať osoby bez domova. Tieto osoby často už na pohľad pôsobia nehygienicky, zanedbane, veľa krát to na diaľku potvrdia i naše čuchové orgány. Vo svojom okolí majú často rôzny neporiadok, ktorý si niekedy aj priebežne upracú, ale vždy ho spôsobia znovu a znovu. Pretĺkajú sa, ako sa dá. Spia tam, kde sa dá. Potrebu vykonávajú, kde sa dá. Jedia to, čo sa dá a pijú, čo sa dá. Ešte v neskorú jar, v lete a počas skorej jeseni to ide, neskôr však už len množstvo vypitého lacného vína im „pomáha“ prežiť sychravé či mrazivé obdobie.

Je zbytočné polemizovať, či sa do tohto stavu dostali nepozornosťou, nedbanlivosťou, alkoholom, drogami, gamblerstvom, rozvodom alebo sa len stali obeťou nejakého podvodu. Sú to ľudia, s ktorými by sme si to nikto nechceli vymeniť. Ani na jeden deň.

 Mesto Nitra má vytvorené podmienky a priestory na pomoc aj pre takýchto ľudí, len musia dodržať jednu základnú vec – nulovú toleranciu k užívaniu alkoholu v ubytovacích priestoroch. Nie každý bezdomovec však zvládne túto podmienku, pretože mnohí z nich už dávno prepadli nejakej forme závislosti, či na alkohole alebo na iných návykových látkach. Mesto Nitra nie je naivné, aby si myslelo, že práve u nás nájdeme zaručený recept na celosvetový problém bezdomovstva, napriek tomu vytvorilo určitú záchrannú sieť, ktorej sa môže zachytiť každý, kto bude chcieť.

 
Mestská polícia býva už vyše štvrťstoročia občanmi či inštitúciami privolávaná k rôznym bezdomovcom. V nedávnej minulosti počas leta bola mestská polícia opakovane kontaktovaná kvôli jednému bezdomovcovi, u ktorého sme si všimli, že je od istého času iný, ako ostatní. Ostatní sa premiestnia tam, kde sa dá zohnať niečo na jedenie, pitie, nejaká drobná prácička, vedia si odbehnúť na potrebu, schovať sa pred slnkom alebo pred dažďom, majú možnosť ísť – hocikam. Tento však nie. Jednoducho nedokázal chodiť, pretože bol neschopný pohybu kvôli starému zanedbanému zraneniu na nohe, ktorá pomaly, ale iste odumierala. Nasvedčoval tomu mimoriadny biologický zápach, ktorý sa z neho šíril na niekoľko metrov. Vzhľadom na zle vyzerajúce zranenie vždy na miesto privolali záchrannú službu. Neskôr ho vídavali ležať bezmocného priamo pred poliklinikou na sídlisku Klokočina. Keď prišli k nemu, uviedol, že tam leží preto, lebo sa nedokáže dostaviť do nemocnice, kde mu kázali prísť na ošetrenie nohy. Opäť mu zabezpečili pomoc privolaním dopravnej zdravotnej spoločnosti.
 
Bol v plnom rozsahu odkázaný na pomoc druhých ľudí. Nakoľko aj pre laika bolo zrejmé, že noha bezdomovca Dušana je vo veľmi zlom zdravotnom stave, príslušníci mestskej polície si uvedomili, že bez riadnej lekárskej pomoci je len otázka času, kedy bude pre bezdomovca už neskoro. Viacerí občania kvôli nemu volali na linku mestskej polície, začali sa o neho zaujímať a pýtať sa na neho mnohí ľudia. Potom sa „udomácnil“ na určitom  mieste, kde na neho nesvietilo slnko, kde na neho nepršalo a relatívne ani nebol veľmi „na očiach.“  Ako bezdomovec uviedol, mal zatiaľ od miestneho farára dovolené zdržiavať sa pod plechovým prístreškom kostola nad poliklinikou na Hviezdoslavovej ulici, ktorý patril Rímskokatolíckej farnosti Sv. Gorazda. Počas hliadkovania sa pri ňom zastavili mestskí policajti, skontrolovali ho, niektorí mu priniesli piť, niekedy jesť, niektorí sa s ním porozprávali. Aby mu pomohli, snažili sa osloviť rôznych jeho „kamarátov“, tí však nemali prostriedky ani možnosti mu účinne pomôcť, robili mu však aspoň spoločnosť a miesto občas ako-tak upratali. Preto sa mestskí policajti pýtali aj na jeho deti, ktorých mal podľa evidencie obyvateľov päť. Tie však nebolo možné nájsť, v mieste, kde boli prihlásené k trvalému pobytu, už niekoľko rokov nebývali.
 
Mestskí policajti sa preto snažili zistiť iných rodinných príslušníkov, aby mu v zmysle zásady subsidiarity pomohli najprv jeho najbližší vlastnými silami a prostriedkami. Preventistovi mestskej polície, ktorému bol prípad od určitého času pridelený, sa podarilo získať telefonický kontakt na brata bezdomovca Dušana, ktorý hneď po oslovení prejavil ochotu svojmu bratovi v núdzi pomôcť v rámci svojich finančných, časových a rodinných možností. Po dohode s príslušníkom MsP mu brat, ktorý v minulosti pracoval niekoľko rokov ako záchranár, zabezpečil pitný režim, dostatok jedla, čisté oblečenie, nakoľko bol bezdomovec Dušan vychudnutý na kosť a na zadnej časti tela mal už vytvorené hlboké dekubity, priniesol mu i molitánový matrac, na ktorom mohol existovať o niečo pohodlnejšie ako na kamennej dlažbe. Prezrel a ošetril mu aj zanedbané zranenie na nohe, podľa neho noha začínala byť gangrenózna. Obaja sa po vzájomnej konzultácii o stave bezdomovca zhodli, že prioritné je riešiť zdravotný stav a až následne sociálnu či hmotnú núdzu.
 
Preventista mestskej polície po týchto informáciách oslovil kompetentného pracovníka na referáte sociálnej starostlivosti vo Fakultnej nemocnici v Nitre a pokúšal sa ho motivovať k tomu, aby spoločne zabezpečili pomoc bezdomovcovi. Ten vymenoval všetky dôvody a problémy, ktoré túto pomoc môžu znemožniť, nakoniec sociálny pracovník uviedol, že bezdomovec musí prejsť tzv. očistným filtrom a následne sa musí zapojiť aj "mesto" tým, že mu zabezpečí nejaké miesto na prespávanie, kde by si mohol nohu doliečovať. Reálne totiž hrozila amputácia časti zanedbanej nohy. Preventista už predtým oslovil sociálnu pracovníčku odboru sociálnych služieb mestského úradu, ktorá o prípade už niečo vedela a spolu s vedúcou tohto oddelenia prisľúbili aktívne konať a komunikovať s nemocnicou. Všetci spomínaní boli oslovení z toho dôvodu, aby sme vzájomne prekonzultovali, zhodnotili a skoordinovali možnosti, ktoré v tomto prípade majú jednotlivé inštitúcie.
 
 
 
 
Späť